Ako Ajka začala

Najskôr som tvrdila, že sa nikdy nevydám a nebudem mať žiadne deti….To som mala asi 16 :). Mama sa o mňa bála a babka sa tomu len s chuťou smiala. O pár rokov neskôr som sa vydala, narodilo sa nám vytúžené bábätko….vtedy som zase tvrdila, že na materskej nevydržím ani pol roka, že sa doma unudím a že určite sa čoskoro vrátim do práce…Neunudila som sa :). O pol roka som na návrat do práce ani nepomyslela, celé moje bytie zaujal ten úžasný malý človiečik. Namiesto nudnej kancelárie som opäť zatúžila po bábätku. Tak sa stalo, že sa nám tri roky po dcérke narodil malý chlapček. Konečne som cítila, že sme taká ozajstná rodina. Mama sa už o mňa nebála a babka bola veľmi šťastná. Venovala som tým malým bytostiam všetok svoj čas, všetko sme prežívali spolu, dali môjmu životu zmysel. Moja bývalá práca už bola len spomienka, už som sa tam vrátiť nechcela.

Niekedy v tom čase som si kúpila svoj prvý vlastný šijací stroj. Už ako malá som sa učila šiť na tom veľkom maminom, robila som strihy na oblečenie pre bábiky, parádila som ich a neskôr som skúšala obliekať aj seba…..Nebrali ma ručné práce ako háčkovanie či vyšívanie – toto som dokonca priam nenávidela, pre mňa príliš zdĺhavé :). Počas štúdia a života na internáte som sa šicím pokusom trocha vzdialila, no pri deťoch prišiel ten správny čas. Mala som predsa živé bábiky, ktoré toho toľko potrebovali! A začala moja radosť aj trápenie. “Obliekala“ som deťom ich izbičky, našu spálňu….skrátka celý byt a neskôr dom. Z každého môjho diela som mala radosť, no pri každom som sa poriadne vytrápila………Deťúrence rástli a ja som sa stále častejšie zahrávala s myšlienkou na ďalšie bábätko.

Dievčatko malo šesť a chlapček 3 rôčky, keď sa nám opäť narodilo bábätko, dievčatko. A konečne prišiel ten pravý pocit! Boli sme ÚPLNÁ rodina, tak som to vtedy cítila. Vedela som, že teraz sme spolu všetci, už nám nikto nechýbal. Moja babka šťastím priam žiarila :).

Tri deti, sťahovanie do domu….zase pauza od šitia. No tentokrát kratšia, šitie si ma rýchlo opäť pritiahlo. Lenže stroj sa státím v skrini vôbec neumúdril a nechcel spolupracovať podľa mojich predstáv. Cítila som sa nemožne. Ušila som, no vždy to dlho trvalo a chytali ma pritom pocity, ktoré radšej nepopíšem :D…Chvíľu trvalo, kým som pochopila a pripustila, že prišiel čas na výmenu. Že chyba nie je vo mne, hlavne vďaka kamarátke (ďakujem, Zuzka, za postrčenie a posmelenie). Nikdy nezabudnem tú jej vetu, že sa len zbytočne trápim a berie mi to radosť zo šitia, keď som tvrdohlavo odmietala uznať, že môj šijací stroj nie je „to pravé orechové“. Stroj som teda odložila do skrine a dostala som nový, krásny, elektronický. Láska na prvý pohľad. Už som nemusela šiť dva týždne závesy do detskej izby, už sa netrhala a nenamotávala niť, už som nemusela hodiny nastavovať napätie nití, už……..už som“len“ šila. Radosť, radosť a opäť radosť. Toto boli konečne tie správne pocity pri šití a tvorení.

Prišiel čas veľkej zmeny, pre mňa priam obrovskej. Najmladšia ratolesť nastúpila do škôlky. Kedysi som plánovala ostať doma 6 mesiacov, no bolo z toho takmer 10 rokov :). A teraz, po dlhých rokoch, z môjho hobby sa postupne, pomaly a nenápadne stávalo niečo, čo sa reálne začalo podobať na prácu. V tej “starej“ som sa zastavila rozlúčiť sa a naplno som sa s radosťou vrhla do šitia. Začiatky boli ťažké, musela sa sa uspokojiť s “dielňou“ v obývačke :D. Najskôr tam pribudol jeden pracovný stôl, neskôr dva, potom už tri….A večer zakaždým všetko odkladať, zvedavé detské rúčky by mohli moju prácu poškodiť…Pracovalo sa neľahko a zdĺhavo. Teraz už tvorím vo vlastnom ateliéri, kde mám všetko, čo potrebujem a nemusím každý deň rozrobenú prácu odkladať. Súčasťou ateliéru je  dokonca práčka a sušička na vyzrážanie látok pred šitím :), aby sa vám už finálne výrobky nezrážali. Mám aj pomerne veľké skladovacie priestory….napriek tomu zase a opäť pomýšľam na zmenu. No o tom až inokedy :).

Pôvodne som vlastne chcela napísať len pár prozaických viet o tom, ako sa moja tvorba posunula a vyvíjala….No myšlienky sa rozbehli iným smerom a prsty chceli písať o inom…napĺňam teda môj pôvodný zámer a v skratke prebehnem moju tvorbu : najskôr som šila veci pre deti – do izbičiek aj na hranie, deky, prikrývky, vankúšiky či závesy a tzv. Quiet Book-s, postupne som na vaše podnety prešla na vianočné dekorácie do vašich domovov, až ma posledný rok uchvátila teplákovina a úplet. Zamilovala som sa. Vždy som sa snažila deti obliecť aspoň trochu inak ako boli ostatné – nakoniec bolo to veľmi praktické, na ihrisku som ich mala ľahko pod dohľadom, a ja sa tiež rada odlíšim. Teraz už mám deti veľké a chýbalo mi v ponuke oblečenie aj pre takéto odrastené ratolesti. Pomaličky mi v hlave klíčila myšlienka, predstava…najskôr len pre moje deti, ale ohlasy boli väčšie ako som sa vôbec odvážila pomyslieť, tak som sa do toho vrhla naplno :). Nakúpila látky, nite, strojovú výbavu…..a mám problém sa z ateliéru odlepiť :)….neskutočne ma to baví, hlavu mám plnú nápadov. Pomaličky po jednom ich budem realizovať, snáď sa mi to podarí tak, ako si predstavujem.

Toto moje písanie chcem ukončiť poďakovaním….ďakujem môjmu manželovi, ktorý to so mnou nemá vôbec ľahké, a napriek tomu má pre mňa veľa pochopenia. Asi nie každý muž by dokázal tolerovať toľké “zbytočné“ látky v skriniach, roky pracovný neporiadok v obývačke a mnoho, mnoho iného…Dokonca mi ochotne zháňal materiál na tvorbu….Ďakujem mu za to, že pre mňa sám vybudoval ateliér (s trochou mojej pomoci), že keď prišiel večer unavený z práce, prezliekol sa a kvôli mne sa zmenil na murára, elektrikára, inštalatéra, maliara, účtovníka, údržbára aj servismana môjho strojového a pc vybavenia. Bez neho by som bola stratená. Má toľko funkcií, že som ich určite veľa zabudla vymenovať.